Menu Zavrieť

Dračie lode sú jedným z najstarších športových odvetví, ktoré pochádza z Číny (viac o histórií nájdete nižšie). Zároveň boli dračie lode vyhlásené za najviac tímový šport na svete, kde v jeden moment je v akcií až 22 pretekárov v jednom tíme. Štandardná dračia loď je 12,5 metra dlhá loď, ktorá má dvadsať miest pre pádlujúcich sediacich po desať na ľavej i pravej strane, ktorý loď poháňajú vpred či vzad. Loď je ozdobená hlavou a chvostom draka, maľbou pripomínajúcou dračie šupiny a vzhľad draka dopĺňajú pádla v úlohe dračích pazúrov.  Na prove lode je miesto pre bubeníka, ten údermi na bubon riadi tempo pádlovania a pomáha šíriť pokyny medzi členmi posádky. Vzadu lode stojí kormidelník, ktorý sa stará o správny smer lode. V súčasnosti sú veľmi populárne aj malé dračie lode, ktoré sú určené pre menšie tímy a majú na rozdiel od štandardnej len desať miest pre pádlujúcich.

Najstaršie záznamy o dračích lodiach sú známe už viac ako 5000 rokov, kedy sa tieto plavidlá používali pri rituáloch uctievajúcich boha vôd a riek draka. Tieto oslavy sa konali zvyčajne začiatkom leta a ich cieľom bolo privolanie dažďa, ktorý zabezpečil bohatú úrodu. Plavidlá využívané pre tieto účeli mali rôzne podoby, najčastejšie sa iba zdobili obyčajné lode ozdobami s motívom draka. Dnešnú tradičnú podobu dlhej, štíhlej lode kde sa pádluje po oboch jej bokoch a tempo udáva bubon získali dračie lode až vďaka príbeh o básnikovi Qu Yuanovi.

Básnik Qu Yuan žil pred takmer 2300 rokmi a pôsobil aj ako diplomat radca čínskeho panovníka Huai v kráľovstve Chu, ktoré bolo jedným zo šiestich kráľovstiev tvoriacich vtedajšie čínske impérium. Kráľovstvo Chu a Chin boli dve najväčšie a najmocnejšie kráľovstvá a okrem iného dali Číne aj jej názov. Qu Yuan bol veľmi panovníkom veľmi uznávaný muž a svoje uznanie si vyslúžil nie len pre svoju múdrosť, ale aj pre svoju ústretovosť k miestnemu ľudu, u ktorého sa rovnako tešil veľkej priazni. Jeho silná pozícia a obľúbenosť u panovníka i ľudu však vyvolávala veľkú závisť zo strany ostatných radcov. Tí napokon zosnovali plán ako Qu Yuana zdiskreditovať, vďaka čomu padol do nemilosti panovníka a bol zosadení zo svojej funkcie a napokon bol na istý čas aj uväznený. V väzba napísal mimochodom aj jeho najznámejšie dielo Li Sao (Žalospev), ktorá je dnes považovaná za vzor klasickej čínskej poézie. Práve toto dielo malo podla legendy rozhnevať panovníka Huai natoľko, že uvrhol Qu Yuana do vyhnanstva. To však básnika, po všetkom čím prešiel, zlomilo už nadobro a rozhodol sa demonštratívne ukončiť svoj život v rieke Mi-Lo v dnešnej provincií Hunan. Rybári, ktorý tento čin videli, sa na svojich člnoch ponáhľali nebohého básnika zachrániť. Jeho život však už nezachránili a tak sa rozhodli použiť bubny na zahnanie hladných rýb, zároveň hádzali do vody ryžu aby ryby nakŕmili a zaistili potravu aj duši zosnulého Qu Yuana. Verili tiež že údery na bubon privolajú aj samotného boha vôd a riek draka a ten príjme Qu Yuana do svojho kráľovstva. Tento príbeh sa šíril po celej Číne a dal vzniknúť každoročnej oslave pamiatky básnika Qu Yuana, ktorá sa koná vždy 5. deň 5. mesiaca čínskeho lunárneho kalendára. V tento deň na jeho počesť vyplávajú na vodu lode vyrábané tak aby pripomínali draka, dlhé štíhle lode s bubnom, zdobené hlavou chvostom a šupinami, pádla ktoré tieto lode poháňajú majú pripomínať drápy draka. Básnik aj vo svojom diele dokonca popisuje cestu do neba ako jazdu na drakovi. A drak je okrem boha vôd v Číne považovaní aj za symbol sily a víťazstva.

Usporiadanie týchto lodí už pripomínalo dnešné dračie lode, pádlovalo sa po oboch stranách, tempo udával bubeník a smer kormidelník. Tradícia sa šírila naprieč krajnou a k tradíciám rituálnych plavieb sa pridalo aj závodenie. Lode však neboli úplne rovnaké a líšili sa aj počty členov ich posádok, v súčasnosti je možné vidieť dračie lode s posádkami až 50 pádlujúcich. Ako sa z tradícií stávali stále viac súťažné festivaly, históriu pripomínal najmä rituál prebudenia draka, ktorý má zároveň uctievať pamiatku básnika. Prebúdzanie draka je tak súčasťou všetkých podujatí dračích lodí. Ich súčasťou je potretie očí drakov na provách lodí, hádzanie ryže do vody, tance s modelmi drakov, bubny a čínska hudba. Prebudený drak má dohliadať nad bezproblémovým priebehom podujatia a súťažiacim má dodať silu a vytrvalosť pre dosiahnutie ich cieľov.

Dračie lode ako športové odvetvie pod názvom dragonboating sú spojené najmä s Hongkongom. Táto provincia sa vďaka svojej histórií a polohe stala z rybárskej oblasti moderným obchodným centrom, kde pracuje a žije obrovské množstvo ľudí a je symbolom mnohých nadnárodných spoločností a podnikov. Miestny obyvatelia majú prevažne sedavé zamestnania a tak hľadali vhodné športové vyžitie.  Do Hongkongu mnoho obyvateľov v polovici minulého storočia prichádza zároveň zo zahraničia a ázijská a čínska kultúra ich doslova očarila. Výsledkom tohto bol aj nevídaný záujem o dračie lode a svoje posádky sa začali formovať aj s cieľom športového vyžitia. Prvý moderný festival dračích lodí s jasnými športovými rysmi sa uskutočnil v práve v Hongkongu v roku 1970 pod názvom Stanley Festival Race. Od konca 70. rokov mohli začať závodiť aj ženy, ktoré do vtedy mali zakázané účastniť sa plavieb na dračích lodiach. Drak bol v Číne vždy mužského pohlavia, ženské pohlavie však mala jeho nevesta zvaná fénix, ženy jazdili na takzvaných fénix boats. Dnes sa súťaží v mužských, ženských i zmiešaných kategóriách, tradične na 200, 500, 1000 či 2000 metrov. Prisťahovalci ktorý žili v Hongkongu šírili dragonboating ďalej do sveta a v roku 1976 sa uskutočnil prvý medzinárodný festival dračích lodí. Táto akcia mala veľký úspech a dragonboating sa tak rozšírili aj Singapuru, Malajzie, Japonska, Austrálie a Kanady, kde sa jazda na rôznych plavidlách tešila tiež veľkej popularite a porovnanie sa s inými posádkami pre nich bolo zaujímavé. V roku 1980 sa dostali tri dračie lode do Londýna a dragonboating sa začal šíriť aj do Európy. Pôvodne hľadali nadšenci dragonboatingu podporu v medzinárodnej kanoistickej asociácií (ICF) tá však odmietla podporiť toto odvetvie vodných športov a odporučila aby sa dragonboating vyvíjal osobitne. To dalo vzniknúť v roku 1987 Britskej asociácií dračích lodí (BDA), v roku 1990 Európskej (EDBF) a napokon aj medzinárodnej (IDBF) a Ázijskej (ADBF) v roku 1991. IDBF v súčasnosti združuje viac ako 60 národných federácií s počtom viac ako 55 miliónov aktívnych pretekárov a od roku 1995 pravidelne organizuje majstrovstvá sveta národných posádok a od roku 1996 majstrovstvá sveta klubových posádok, ktoré sa obrok striedajú. Podobne organizuje majstrovstvá Európy národov a klubov aj EDBF. Národných majstrovstiev sveta či Európy sa môže v každej kategórií účastniť vždy len jedna posádka reprezentujúca danú krajinu, spravidla je tak reprezentantom krajiny najlepšia posádka, prípadne výber z najlepších posádok. Pri majstrovských podujatiach klubov môžu národné federácie nominovať viacero posádok reprezentujúcich krajinu i samých seba (napríklad ako vo futbalovej lige majstrov).

Na Slovensko sa dostali dračie lode v roku 2005, kedy vznikla aj Slovenská asociácia dračích lodí (SADL)pod vedením jej prvého prezidenta Miloša Gašparíka. Išlo vtedy výhradne o národnú posádku zostavenú z reprezentantov a pretekárov rýchlostnej kanoistiky, ktorá svoje prvé preteky absolvovala v Českej republike. V roku 2006 sa konali Majstrovstvá Európy dračích lodí v Prahe, kde sa prvýkrát v histórií dragonboatingu predstavila Slovenská národná posádka zrodená práve okolo Miloša Gašparíka a svoj výkon ozdobila tromi medailami z toho jednou zlatou. V roku 2006 sa pod organizačnou záštitou SADL usporiadali aj prvé preteky dračích lodí na Slovensku, v rámci Českého pohára a zároveň otvorených majstrovstiev Slovenka. 17. júna 2006 sa tak dračie lode stretli v súbojoch o víťazstvo vôbec prvý krát u nás na vode bratislavských Zlatých pieskov.

Začala sa tak úspešná éra prvej Slovenskej národnej posádky, ktorá žala úspechy. Vytúžená zlatá medaila z Majstrovstiev sveta im však unikala až do roku 2009, kedy absolútne dominovali na 1000 metrovej trati na kanáli v Račiciach. Doslova “o parník” porazili celú svetovú elitu na čele s Čínou, Filipínami, či Kanadou a z tesného postupu do finále bol titul majstrov sveta. A zo strany Slovenska to na MS 2009 nebolo všetko. Vôbec po prvý krát štartovala Slovenská posádka aj v mládežníckych a seniorských kategóriách a rovnako ako Premier (označenie divízie bez rozdielu veku) posádka sa nenechali zahanbiť. Najme tím v divízií U24 !(do 24 rokov) ziskom šiestich zlatých a dvoch strieborných medailí ovládli svoju kategóriu.

Spomínané posádky U24 a seniorov vtedy už viac ako dva roky tvorili prvý klub dračích lodí na Slovensku. Ten absolvoval svoje prvé preteky ešte v roku 2006, oficiálne však vznikol až v roku 2008 v Trenčíne, pod názvom Dračia Légia Trenčín. Jeho vznikom sa tak rozšírili dračie lode i mimo Bratislavy. Z Trenčína sa neskôr stala bašta Slovenských dračích lodí a v súčasnosti tu pôsobí hneď niekoľko klubov a väčšina športových podujatí dračích lodí sa koná práve v meste pod hradom Matúša Čáka.

Najcennejšieho kovu z majstrovstiev sveta sa napokon dočkala aj seniorská posádka, pôvodom zo Slovenska. V roku 2018 na Majstrovstvách sveta klubových posádok sa to podarilo podarilo tímu ŠK Dračia Légia 2012, ktorá ovládla 200 metrovú trať malých dračích lodí v divízií senior 50+.